Prednedávnom s nami robil rozhovor jeden novinár. Spýtal sa každej z nás, ako a prečo sme začali podnikať a či podnikanie z domu neznamená, že sme stále v práci. Všetky tri sme pri odhaľovaní našich príbehov potvrdili jednu spoločnú črtu, ktorá patrila medzi faktory ovplyvňujúce naše rozhodnutia pri zakladaní našich firiem. Bolo ňou materstvo a čas pre rodinný život. A neskôr sme zodpovedali aj druhú otázku, ktorú dostávame čoraz častejšie...

Podnikanie z domu a každodenná cesta do práce

Až v pokročilejšom období podnikania som si uvedomila, ako ma mama ovplyvnila pri spôsobe práce. Keď bol môj brat malý, bol často chorľavý a tak si začala hľadať prácu na doma. Pracovala pre ľudovoumelecké výrobné družstvo a venovala sa rôznym ručným prácam. Do práce cestovala iba dva krát do mesiaca, a to vtedy, keď odovzdávala svoje hotové výrobky. Často som išla s ňou, bol to vždy zážitok, pretože v období detstva boli pre mňa všetky návštevy Bratislavy veľmi vzácne. Rada na to obdobie spomínam, ale jedno negatívum vo mne zostalo zo spoločných výletov zakorenené. Bola to cesta autobusom, lebo ma v ňom takmer pri každej ceste rozbolela hlava. Už vtedy som si zaželala, aby som sa mohla vyhnúť podobnému každodennému prepravovaniu.

Prianie sa mi splnilo: do gymnázia vo vedľajšom meste som cestovala len pätnásť minút autobusom, vysokú školu som nestihla  (viac o svojom živote po osemnástom roku života píšem vo svojej knihe Momenty zo života vydatej ženy) a počas materskej dovolenky som si založila firmu. Ak dnes treba, prepravujem sa autom.

 Keď žena pracuje z domu
Moju mamu som často videla s ihlou a niťou, pretože vyšívala. Alebo za krosnami, pretože v rámci svoje nevšednej práce aj tkala.  Boli to jej pracovné nástroje a keďže mala prácu na doma, bolo prirodzené, že som vídavala, ako pracuje. Možno sa mi niekedy v detských časoch zdalo, že pracuje pričasto, ale neuvedomovala som si, že keby pracovala v práci, trávila by so mnou oveľa menej času. Časť dňa, asi osem hodín denne by bola v zamestnaní, hodinu  denne by precestovala, takže by bola prichádzala domov oveľa neskôr ako ja zo školy.

Bdelosť a podnikanie z domu
Niekedy sa zamýšľam, či si moje deti, podobne ako novinár, ktorý s nami robil spomínaný rozhovor,  tiež nemyslia, že som stále v práci, keď ma vidia za mojim pracovným nástrojom. Pravdou je, že to chce tréning bdelej sebadisciplíny (odporúčam knihu Bdelosť od Anthony de Mella), aby sme pri práci v domácom prostredí dokázali fungovať tak, aby mala naša práca určité pravidlá. Nie je to ľahké, ale keď si jasne stanovíme priority, stačí sa na ne občas pozrieť. Napríklad pri rozhodovaní, či zapnúť alebo vypnúť svoj pracovný nástroj a podobne.  K tejto téme sa výborne vyjadrila Monika vo svojom článku Ako si zadeliť čas, keď pracujete doma.

Keď boli deti menšie, prispôsobovala so si pracovný čas ich režimu, škôlke a detskému spánku. Dnes, keď je mladšia dcéra väčšia, po návrate zo školy sa privítame, vypočujem si niekoľko nevyhnutných správ zo školy a potom si dohodneme, o koľkej končím s prácou a aký bude náš spoločný program.

Niektoré dni chodím do bratislavskej kancelárie a vtedy mi takmer vždy po návrate zo školy zavolá a spýta sa, kedy prídem domov. Spočiatku som mávala výčitky, ale neskôr som si uvedomila, že väčšina žien, ktoré chodia  do práce, sú takto v práci každý deň a ich deti sú naučené, že ich matky prídu domov neskôr ako oni. Neskôr sa mi však vynorila iná spomienka na samú seba v tínedžerskom veku, keď som niekedy priam túžila po tom, aby mama pracovala mimo domu. Napadlo mi, či sa nepýta preto, aby vedela, koľko času potrvá, keď bude mať celý dom pre seba.:-)

  
 Či je to tak alebo ona, jedna pravda zostane stále rovnaká. Ak sme matky a máme malé deti, je určite lepšie, keď nás vidia za notebookom, ako keby nás videli na fotografii a plakali za nami, kým sa vrátime z práce domov.

 Gabriela Revická