Monika - Roznása šťastie - Markíza

Ak chcete vašich blízkych obdarovať nezabudnuteľným darčekom, venujte im originálnu sladkú kyticu, Monika ju pre vás vyčarí
Monika Jakubeczová je vyštudovaná chemička s titulom inžinierky. V živote sa však venuje niečomu úplne inému. Vytvára originálne sladké kytice, ktoré svojim klientom najradšej sama roznáša. Najväčším poďakovaním sú vraj pre ňu šťastné tváre obdarovaných ľudí.

„Pracovala som v oblasti finančníctva a v obchodnej sfére. Pred tromi rokmi by som si nepomyslela ani ja, ani nik z mojej rodiny, že raz budem robiť sladké kytice,“ hovorí s úsmevom Monika, ktorá už ako zamestnaná vždy túžila byť sama sebe paňou..

„Najmä keď vám zhora určujú veci, s ktorými nesúhlasíte, ale musíte ich nižšie podať tak, akoby ste s tým boli stotožnení. Vtedy si asi začnete klásť otázku, či to vôbec chcete robiť,“ opisuje svoje niekdajšie pracovné skúsenosti.

Rozhodovanie, čo ďalej, však nebolo jednoduché. Takmer rok špekulovala nad tým, čo by vôbec robiť mohla a chcela. „V jedno nedeľné poobedie som sa opýtala svojho syna: Čo keby sme urobili kyticu z cukríkov?“

Doniesli lepidlo, špajdle, papiere, sladkosti. Začali skladať a lepiť. V priebehu popoludnia vyčarili tri cukríkové kytice a tešili sa, aké sú krásne. „Boli hrozné,“ smeje sa Monika dnes. To popoludnie jej však ukázalo dve iné veci. „Pochopila som, že kytice sú dobrý nápad, a zároveň som si uvedomila, že sa do toho vôbec nevyznám.“

Preto sa začala intenzívne zaujímať o aranžovanie kvetov a hľadala voľné kurzy, do ktorých by sa mohla zapísať. „Kurzy som nenašla, ale súkromne ma vyškolila jedna pani profesorka, vďaka ktorej som získala základy viazania živých kvetín. Všetko ostatné sa odvíja v mojej fantázii. Už v to popoludnie, keď sme so synom viazali prvé kytice, mala som o nich celkom presnú predstavu,“ tvrdí Monika. Svoj nápad si nechala patentovať.

Všetky potraviny sú jedlé
Dnes majú sladké kytice aj svoju internetovú prezentáciu. „Ak by ste si kyticu chceli objednať, opýtam sa vás, komu ju chcete darovať. Predovšetkým ma však bude zaujímať váš vzťah k obdarovanému – aké má hobby, ale aj farba jeho bytu, zariadenia i životný štýl.

Asi deň nad konečnou podobou kytice premýšľam, potom si sadnem a viem, ako bude vyzerať. Neraz sa stáva, že už mám kyticu takmer hotovú, ale začnem ju rozoberať, pretože nevyzerá presne tak ako v mojich predstavách. Začnem ju skladať nanovo. Čo však zo svojich rúk vypustím, za tým si aj stojím,“ dodáva rozhodne.

Zdôrazňuje, že všetky sladkosti i potravinové zložky, ktoré do kytice vkladá, sú jedlé.

Článok v Markíze Niektoré kytice sú pre Moniku doslova výzvou. „Mala som urobiť kyticu na party v country štýle. Darkyňa sa rozhodla všetko nechať na mňa. Kyticu som umiestnila do masívneho pivového pohára a zdobila som ju kúskami kože.

Robila som aj kyticu-kaderníčku, do ktorej som vkladala aj spony do vlasov, alebo zrkadlovú kyticu pre parádnicu, ktorá sa rada obzerala v zrkadle,“ hovorí o netradičných objednávkach.

Najmä pred Valentínom býva o sladké kytice veľký záujem, preto chcela zaučiť aj dve pomocníčky. „Zistila som však, že nejde iba o zaučenie. Kytice musíte robiť s láskou a pre radosť. Ak do každej z nich nevložíte kúsok citu, nebude to ono,“ tvrdí.

Zrejme preto má pomocníkov v rodine. „Pripravujú cukrovinky a umelé kvety. Konečné prevedenie kytíc však už robím sama,“ vysvetľuje svoju stratégiu.

Biznis na kolene
„Na začiatku som sa aj ja videla ako úspešná podnikateľka, ktorej výrobky budú na všetkých pultoch,“ smeje sa, hoci vtedy sladkým kyticiam ani sama veľmi neverila. „Vypracovala som však projekt, ktorý štát schválil, a ja som naň dostala finančný grant. Bolo to však v období, keď som z istých osobných dôvodov nemohla dodržať časovú ani finančnú viazanosť, preto som grant v hodnote niekoľkých miliónov vrátila,“ smeje sa.

„Poznala som ľudí, ktorí do svojho podnikania dali všetko, čo mali, dokonca si založili aj svoj dom. Ja som do sladkých kytíc vložila peniaze, ktoré som doteraz zarobila. Rodina však musí popritom existovať. Dnes totiž sladkým kyticiam verím,“ dodáva s úsmevom.

Príbehy plné šťastia
„V jednu sobotu o pol piatej popoludní mi z Londýna zavolala slečna, že neďaleko Bratislavy jej strýko práve oslavuje výročie. Chce ho obdarovať, ale nikto ju nechce obslúžiť. O dve hodiny neskôr som sa fotografovala s jej strýkom a mailom som jej posielala fotografiu z narodeninovej oslavy.

Bola to asi najrýchlejšie vybavená objednávka i keď vtedy som nevedela ani to, ako platbu zo zahraničia zrealizovať.“ Napokon sa to vyriešilo a dnes v tom už nie je žiadny problém.

Monika najradšej svoje kytice rozváža sama. „Mám radosť, keď vidím prekvapenie a šťastie na tvárach ľudí.

Jeden pán, ktorý už dlhšie žije v zahraničí, objednal pred časom sladkú kyticu svojej mame k narodeninám. Prišla som k nim a kyticu som mala ukrytú za chrbtom. Keď mi pani potvrdila svoje meno, zablahoželala som v mene jej syna, ktorý jej poslal kyticu. To prekvapenie a radosť na jej tvári, ktoré v priebehu niekoľkých sekúnd vystriedalo šťastie a dojatie, sa nedá ani opísať. Mamička sa rozplakala od šťastia - a aj ja som mala slzy v očiach.

Vtedy máte pocit, akoby ste darovali zhmotnené šťastie
.“

Časopis Markíza 17.7.2007
Denisa Marinkovičová
Foto: Dušan Kittler

 

Fotky k článku: Sladkakytica.sk

Odporučte stránku

Odporúčame